13ta komnata

Matej sa na mna pozeral tymi svojimi krasnymi modrymi ocami,usta v polousmeve,ved sebaistota mu nikdy nechybala a skumavo ma pozoroval.Sedeli sme na posteli v jeho byte,boli sme sami,jeho kolega a spolubyvajuci v jednej osobe
odisiel zo zvyskom party na pivo.
"Naozaj nechces,aby sme isli s nimi?"-spytala som sa.Citila som,ze sa nieco deje.
Jeho dotyky boli tento vikend este neznejsie a bozky pomalsie a neustale sledoval moju tvar,akoby mu mala prezradit nieco,co tuzil vediet.
Tak ho lubim,pomyslela som si,ked som ho pozorovala,ako si sadol pri mojich nohach a chysta sa tym svojim carovnym, vahavym sposobom nieco povedat.Vzdy ma prekvapoval tym,co z neho nakoniec vypadne.A toto bolo dolezite.Poznala som to podla toho,ako dlho premysla a jeho oci bludia od mojich oci po celej mojej tvari aby sa znovu zastavili a vpili sa do mna.
"Nie,chcem byt s tebou sam...-odvetil a pomaly pokracoval - a chcel by som sa ta nieco velmi dolezite spytat."
"A co take?"-nahla som sa k nemu a pobozkala ho na usta.Kym ma bozkaval,jednou rukou si pridrzal moju tvar.
Vona jeho dychu ma steklila este vzdy v tych najhlbsich miestach.Bola som zvedava.
"Lubim ta.."- vypustil carovne slovicka,ktore nepouzival az tak casto a preto sa mi este nezunovali a vzdy mi rozbuchali srdce.
"Aj ja teba,laska.." -posepla som mu a on mi vzal ruku do svojich velkych dlani.
"Chcem sa ta spytat,ci si ma chces zobrat?...
Srdce sa mi rozpumpovalo este vacsmi a nemohla som verit tomu,ze toto sa deje prave mne.Jeho slova mi zneli v hlave ako niekolkonasobna ozvena a nemo som sa divala do jeho oci,ktore ma pozorovali a cakali na prvu reakciu.
"Matej,myslis to vazne?" - nemyslela som si,ze som obetou vtipu,ale netreba to nikdy riskovat...s usmevom som nanho hladela.
Vtedy sa postavil,bosy,len vo svojich vysuchanych dzinsoch a ciernom tricku a zo zasuvky svojho stola pred mojim uzasnutym zrakom vybral malu zelenu krabicku. Znova sa posadil pri mojich nohach ,vzal nezne moju ruku ,vtlacil mi do nej krabicku a bez slova na mna hladel,v ociach ocakavanie,mozno aj trosicka strachu.
Ani ja som sa uz nezmohla na slovo,otvorila som skatulku a nasla v nej obrucku z bieleho zlata s jedinym bielym ockom uprostred.Prsten,taky ako pre mna,jednoduchy a krasny,jemny a predsa silny a vyrazny.
Ako dobre ma pozna,pomyslela som si a predstavila si ho ,ako stoji v zlatnictve a vybera ho pre mna.PRE MNA!
Zrazu sa mi do oci vhrnuli slzy a cez ne som sa na neho usmiala a povedala mu- "Samozrejme,ze ano!"
Objala so ho a on si ma silno privinul a takto sme zostali velmi dlho,potom som sa zosunula dole k nemu a
obkrocmo si nanho sadla bozkavajuc mu celu tvar a on mi tie bozky s laskou vracal.