13ta komnata

Zoznamili sme sa,ako inac,cez blikajucu obrazovku.
Bola som nim uchvatena od prvej chvile,od jeho prveho pismenka,nikdy predtym som nepoznala cloveka,ktory by dokazal vlozit do jednej kratkej vety cele svoje dusevne rozpolozenie,vtipom vyjadrit hlboky smutok a zaroven zlozit kompliment,ktorym pohladil aj tu najskrytejsiu ryhu v hlbke srdca,ktora vzdy tuzila po pohladeni.
Bol vynimocny,bol iny.Citila som z neho lasku,taku tu nepouzitelnu v praktickom zivote,lasku,aku citite z umelca,ktory ocami laska svoje celozivotne dielo, hladi nan ocami plnymi poznania,obdivu a bolesti.Laska davajuca vsetko,sucitna a bezbranna,bezmocna voci nelaske inych.
Pisal pravidelne,vzdy s nehou,aj ked ma nepoznal a ja som navrhla stretnutie.Bol studentom v meste,kam som cestovavala na jazykovy kurz.Suhlasil so stretnutim v malej cajovni,ktoru som poznala a stale  bez jedineho telefonatu,kde by som pocula jeho hlas,neprestaval hladkat moje oci spravami na moj mobil.Tesil sa,ze sa so mnou konecne stretne,no okrem lasky,nehy a vnutornej mudrosti akoby plynucej z poznania,ze zivot ta vedie cestami,ktore ta posuvaju napriek alebo vdaka bolesti dalej,zacal zaznievat z jeho viet aj strach,strach z odmietnutia.
Videla som ho prichadzat a on videl mna.
Jeho chodza bola neista,akoby ho vnutorne poryvy knisali z jednej strany na druhu,a jeho oci plache,avsak tmave a silne a presne take ako jeho slova,plne vseobjimajucej lasky a poznania.Strapate kucerave vlasy mu vietor hadzal do nevyraznej tvare.
Posadili sme sa v cajovni do prutenych kresiel a ked poskladal svoje chude nohy pod stol,mlcal a s hanblivym usmevom ma pozoroval.Neviem ako to robil,ze pod nesmelostou skryval sebadoveru,zvycajne to ludia robia naopak a tiez netusim ako skryval tisice nadhernych slov a myslienok tak hlboko,ze pri rozhovore so mnou do tej hlbokej studne ani nenacrel.Plaval len po povrchu,jemnym tichym hlasom s prizvukom mi veselo opisoval smutky chudobneho studenta z vychodu,pracujuceho popri skole,aby mal nielen na jedlo ,ale aby mohol zo svojich penazi posielat aj svojim styrom mladsim bratom.Bolo mi ho luto a zahanbena svojou povrchnostou som vedela,ze toto je nase prve aj posledne stretnutie.Pili sme cokoladu a ja som hladala vhodnu chvilu na utek.Vo svojej taske som vtedy nosila poznamkovy blok,s vlastnymi odkazmi,i odkazmi priatelov.Vo chvilke trapneho ticha som mu ten blok podala a povedala mu,nech mi napise nieco na pamiatku.
Posledne styri minuty som teraz stravila hladanim tohto notesa a tu su jeho slova na papieri:
"Teraz sedime v cajovni a ty si to najkrajsie stvorenie,ktore moze vobec existovat.A ja som stastny,ze mozem byt s tebou aspon jeden den,jednu hodinu,jednu minutu...
Prsi,ale tu svieti slnko...Bude mi svietit aj dalej?
Moze mat niekto take stastie?Mozno...
Sladka cokoladka,sladka.....moje meno."
Len velmi kratka ukazka o nevelmi zaujimavom objekte.Viem ze to ,co tento krasny clovek skryval vo svojom vnutri,nikdy nepreslo jeho ustami,ale to,coho sa dotkol svojim perom,sa premenilo na krystalovy prach ziariaci na slnku.
Chcem sa mu tymto podakovat,pozdravit ho a verim,ze vdaka vnutornej krase,ktorou oplyva, naplna vela ludi okolo seba svojou laskou a mudrostou.